Sklená huta

Skláreň v Doľanoch

Výrobe skla sa sklári v chotári Dolian (pôv. Ottenthal, Ompitál) v časti Porei venovali naj-neskôr od druhej polovice 17. storočia až do polovice 18. storočia. Najstaršia priama písomná zmienka o tunajšej sklárni a sklároch pochádza zo 70. rokov 17. storočia, keď sa spomína Ján Fojk, staviteľ opevnení a sklárskych pecí v časti chotára Porei (Schantzmacher und Mauer Glasshütter Poray). Priezvisko odvolávajúce sa na sklárske remeslo Hutár – Huter (Huoter, Huotter, Huother, Guotter) sa však v najstaršej matrike rím. kat. farnosti v Doľanoch objavuje už od roku 1640.

Pri samotnej sklárskej hute sa postupne vyvinula osada, ktorá mala názov Sklárska Huta, resp. Huta. V roku 1679 mala už 246 obyvateľov. Eleonóra Harrachová, majiteľka Červenokamenského panstva a vdova po Mikulášovi IV. Pálfim, prenajala na konci roku 1679 skláreň na tri roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Nájomca bol povinný dávať panstvu ročne 300 zlatých, 5000 kusov sklených zrkadiel a rovnaký počet sklených obločných tabúľ. Eleonóra Harrachová podporila hutu tým, že jej poskytla ťažný dobytok a vozy, zabezpečila potrebný piesok, povolila miestnemu obyvateľstvu vyrúbať rovinu neďaleko sklárne a premeniť ju na lúku, ktorá mala byť príslušenstvom huty. Rovnako umožnila miestnym sklárom a robotníkom chovať kravy, ovce a svine pre svoju obživu. Nájomca mohol prevádzkovať výsek mäsa, čapovať pivo a víno.

Podľa urbára panstva z roku 1704 prinášala skláreň ročný príjem 200 zlatých. Začiatkom 18. storočia prišlo k rozmachu sklárne. V roku 1713 bola postavená nová huta a výroba skla dosiahla svoje maximum. Vtedy v sklárni pracovali sklárski majstri Šimon Schírer, Ján Gembický, Ondrej Nagl, Filip Hartman, Matej Amberger.

Notície Mateja Bela z 30. rokov 18. storočia už sklársku hutu v Doľanoch nespomínajú. Obec s názvom Huty na území panstva Červený Kameň, v ktorej bola skláreň, uvádzajú ako samostatnú. V sklárni bolo tavené sklo a prinášala značné výnosy, najmä po tom ako bola zrušená iná skláreň v Malých Karpatoch, pravdepodobne v už spomínanej Rovine. Obyvatelia Hút okrem tavenia skla obrábali aj okolité polia a na rozdiel od ostaných obcí boli oslobodení od platení daní.

Skláreň zanikla v roku 1749, keď si panstvo Červený Kameň rozdelili bratia Ján a Karol Pálfiovci. Pripadla Jánovi, ktorý nemal záujem o jej ďalšiu prevádzku a sklársku výrobu ukončil. V rukopisnom diele o dejinách Dolian od Juraja Fándlyho sa spomína, že skláreň, ktorá vyrábala obločné sklo a liate fľaše, skončila s výrobou, vraj pre škody, ktoré spôsobovala lesnej zveri. Píše tiež, že Ján Pálfi zrušil skláreň pre jej nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci. Po zániku sklárne sa obyvatelia priľahlej osady roztratili. Už rok po zrušení sklárne tu ostali žiť len tri rodiny.

Zdroj a viac informácií: https://www.zahorskemuzeum.sk/sklarne-v-malych-karpatoch/

Zacharová, Mária, PhDr.: Sklárne v Malých Karpatoch. Záhorie 1, 2017, s. 3-7.

Huncokári zo Sklenej Huty

Na úvod si nezaškodí pripomenúť, ako, kedy a prečo vlastne v hlbokých lesoch vznikali osady ako bola Sklená huta. Meno dostala podľa sklárne zriadenej Pálffyovcami v druhej polovici 17. storočia, ktorá však už v čase vzniku huncokárskych osád nefungovala. Vznik osád spôsobila vzrastajúca potreba dreva na priemyselné účely a na výrobu podvalov pre koľajové trate.

Prišli ako odborníci

Majitelia väčšiny pozemkov a najmä lesov v okolí rodina Pálffyovcov preto urobila rozsiahle opatrenia na zabezpečenie a zvýšenie produkcie dreva. Povolali odborných drevorubačov z Alpských oblastí Rakúsko-Uhorska, okrem ťažby robili i výsadbu lesov, používali moderné metódy a techniku na ťažbu a zvoz dreva, rušili malé píly pri potokoch a budovali veľké podniky na spracovanie dreva a na dopravu dreva veľkým odberateľom neskôr využívali konskú úzkokoľajnú železnicu.

Nemecké korene

Väčšina drevorubačov prichádzala v prvej polovici 18. storočia zo Štajerska a Dolného Rakúska, takže mená rodín, ktoré si v karpatských lesoch zakladali, boli typicky nemecké – Hirner, Hofer, Reisinger, Gschill... Keďže v nemčine sa ich povolanie nazývalo „Holzhäcker,“ v slovenčine sa im začalo skomolene hovoriť „huncokári.“ V horách Malých Karpát si zakladali izolované osady ako bola i Sklená Huta, ale napriek tomu medzi sebou udržovali živé styky, stretávali sa, slávili spolu sviatky, ženili a vydávali sa medzi sebou. Prvý krst dieťaťa huncokárov je zaznamenaný v roku 1740.

Ťažký život

Huncokári museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť ročne 800-1200 m3 dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený počet kráv. O vzdelanie detí sa staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v jednej lokalite. Začiatkom druhej svetovej vojny sa k huncokárom v oblasti Malých Karpát hlásilo asi osemsto ľudí. Koniec vojny znamenal pre huncokárov začiatok konca – jednak preto, že väčšina z nich sa hlásili k nemeckej národnosti a jednak pre klesajúci odbyt dreva.

Svedectvo doby

Pán Michal Kordoš (*1938) prežil na sklenej Hute svoje detstvo. „V tom čase bývalo na Hutách spolu päť rodín, traja drevorubači a dvaja lesníci. Nás bolo päť detí, tak bolo dosť veselo, ale ťažší život mali na Kolovrátku, kde žila len jedna rodina,“ spomína si na svoje detstvo. „Osada fungovala ako stredisková, robili sa tam zábavy, hrali kolky, víno si nosili z Častej. Na Huty sa zvážalo drevo, lebo sa tu končila úzkokoľajka a bol tu veľký sklad dreva, kde sa schádzali a nocovali formani. Z Ompitála chodili Zigo, Lanák a ďalší. Drevo sa tu triedilo, metrové išlo do chemičky v Lošonci, guľatina do Smoleníc a potom ďalej, formani zasa vozili drevo dolu do dedín a tam ho predávali.“

Ťažilo sa vo veľkom

Dôležité bolo prísť s drevom do dediny hneď zavčas ráno, kým ešte ľudia neodišli za robotou. Preto formani vyšli na Sklenú hutu už deň predtým, všetko si nachystali a na svitaní už sťahovali drevo do doliny. Pálffyovci, do ktorých chotára Huty patrili, tu kedysi dali postaviť aj skláreň, pretože neďaleko sa našla vzácna kremíková vyvrelina. Intenzívna ťažba spôsobila, že kopce okolo Huty boli takmer úplne vyholené, ale huncokári sa starali aj o to, aby ich znova vysadili mladými stromčekmi.

Deti a vojna

„Do školy sme chodili najskôr v Častej a potom v Ompitáli,“ spomína na svoje žiacke roky Michal Kordoš. „Ale prvý rok sme sa toho veľa nenaučili – do prvej triedy som nastúpil v septembri 1944, v novembri prišli Nemci a potom až do mája 1945 sa neučilo... Babka mali v Častej dom, tak sme aj so súrodencami prespávali u nej.“ Počas vojny sa hory stali útočiskom pre tých, čo sa potrebovali ukryť. Na Hutách to neboli partizáni, ale zväčša ľudia, ktorým sa podarilo utiecť z transportov do Nemecka po potlačení povstania. „Vlaky vtedy z Trnavy nejazdili cez Bratislavu, ale do Jablonice, Kútov a odtiaľ do Nemecka. Cez Bielu Horu musel vlak ísť pomaly a ktorí sa odvážili, v noci vyskočili. Napríklad syn Brunovských, mlynárov pod Pílami, učiteľ, aj nejakí ľudia z Mikuláša. Schádzali sa u nás, ale žiadne diverzné akcie nerobili.“

Dolu do doliny

Cesta z Hutí do školy v Častej či Ompitáli trvala jeden a pol až dve hodiny. Podľa toho, čo sa práve po ceste pritrafilo... „Ale veľmi sme sa potulovať nemohli, lebo v lete už o piatej sme museli ísť pásť kravy, to nás už mama čakala s krajcom chleba, trochou cukru a k tomu sme si zbierali jahody. Vyučovalo sa vtedy doobeda aj poobede.“ Do dedín v dolinách sa chodievalo pravidelne, na púte, nákupy, či do kostola. „Keď sme išli do Ompitála alebo Častej do kostola s otcom, vždy sme sa vrátili až okolo polnoci. Keď už sme boli dole, všeličo sme si sem chodili opravovať, potom sme sa aj zdržali... S mamou sme boli späť o jednej poobede...,“ spomína M. Kordoš. „Otec potom kúpili aj kolo, ale to sme viac tlačili ako sa na ňom vozili...“

Začiatok konca

Začiatkom päťdesiatych rokov sa huncokárske osady začali pomaly ale iste vyľudňovať. Rovnaký osud postihol aj Sklenú hutu. Päť rodín, ktoré tu stále žili, sa muselo od roku 1948 na niekoľko dní v mesiaci aj so živým inventárom vysťahovávať až na Zabité, pretože Sklená huta ležala v cieľovej oblasti leteckej vojenskej strelnice letiska Kuchyňa. Lietadlá nadlietavali nad týmto úsekom a trénovali streľbu na vlečné balóny. „Bola to otrava,“ spomína pán Kordoš, „museli sme so sebou zobrať svine i kravy. Neskôr otec vykopal zemlianku, v ktorej sme mohli cez streľby nechať aspoň prasce.“

Rozchod do dedín

Po čase osadníci prišli na to, že strely dopadajú vždy len v určitých úsekoch a ku koncu už svoje domy neopúšťali ani počas vojenského cvičenia. „Schovali sme sa, odniesla si to nanajvýš nejaká rozbitá škridla, ale nikomu sa nič nestalo,“ hovorí. Nepríjemnosti so streľbami však mali výhodu v tom, že ľuďom zo Sklenej huty za ne vojaci vyplácali celkom slušné peniaze. Raz za pol roka. „Tak sme si mohli našetriť nejaké korunky a iba vďaka tomu si kúpiť dom dolu, v Sološnici. Nebola to žiadna vila, iba malý dom so slamenou strechou, ale z lesov nám pomohli drevom, a tak sme si dom mohli postupne vylepšovať,“ dodáva M. Kordoš. Na Sološnici trvala hlavne pani Kordošová, ktorá mala v živej pamäti „dlhé“ výlety manžela s deťmi do vinárskych dedín na južných svahoch Karpát...

Bez stopy...

Zo Sklenej Huty sa Kordošovci odsťahovali v roku 1950 po tom, čo tu matka pána Michala žila od roku 1914 a otec od roku 1934. Lesníci sa presťahovali do iných hájovní mimo areálu strelnice, poslední osadníci opustili Sklenú hutu v roku 1951. Adamkovi odišli na Pílu, Hirner do Častej, Kordošovci do Sološnice. „Domy tu zanikli a zostali len sady, z úzkokoľajky urobili cestu“ uzatvára svoje spomínanie Michal Kordoš. „Ale som rád, že dnes sa ešte lesníci o Huty starajú, vyčistili to tam od kríkov, robia novú cestu a keby ostali pôvodné stromy, určite by to tam bolo také krásne ako keď sme na Hutách žili.“

PhDr. Peter Marianyi

Z Dolian na Sklenú Hutu pešo: